No. 1

Biely, trasúci sa. S pocitom nevoľnosti som kráčal domov. Kráčal som dlho, dlhšie ako obvykle. Mohla si   byť číslo jeden. Krása a neha, ktorá bola obsiahnutá v jej bytosti. Pôvabná a ladná ako členka ruského baletu. Kráčala na vzduchu a vzduch sa jej s najväčšou radosťou poddal. A niesol ju. ...... - Si obdivuhodná. Môžeš byť číslo jeden. Prvá, ktorú som kedy miloval. Prvá, ktorej ukážem moje Ja, moje vnútro. - Keď ja neviem. -Vieš! Budeš moja pani a ja sa ti podmaním. Budem plniť tvoje želania. - Asi ... radšej nie. - Ale ...ale   budeme sa vynikajúco baviť. Budeš vládnuť môjmu svetu. ...... Bolí ma hlava. Nestíham spracovať minulosť. Všetky farby, zvuky a pocity. Jej izba bola jasná, žiarila. Hrala hudba. Muse. Tak som sa tešil z tej izby. Nikdy som nečakal, že vo mne štyri steny prebudia takú vášeň. Takú lásku.   Takú túžbu milovať ju. Ju a len ju, až kým nás smrť nerozdelí. Ja som vedel prečo som si vybral j u a nie tie ostatné. Ony nemohli byť číslom jeden. Len ona obsahovala tie vlastnosti, ktoré som od čísla jeden očakával. Prečo povedala nie? Prečo ma nakoniec odmietla? Prečo to musela pokaziť? Ja som to nechcel. Nechcel som to počuť. Prečo sa vzoprela mojim túžbam? ...... -Nie, nie. Prestaň! – kričala mi do očí...Neubližuj mi. - Ty si mi ublížila! Zničila si moju lásku k tebe! Pokazila si to! -Nie ... prepáč....-zastonala. ...... Nebola si hodná mojej lásky. Mohla si sa mať nádherne. Obaja sme sa tak mohli mať. ...... -Pôjdem za druhou. Ona si bude ctiť moje city. Ona ma bude milovať tak, ako budem milovať ja ju. ...... Nebude už síce prvá. Veď láska sa zakladá n a pokuse a omyle. Ty si sa stala číslom jeden.